Janko Kráľ
- slovenský národný buditeľ, predstaviteľ romantizmu
Janko Kráľ bol najromantickejší a
najrevolučnejší štúrovský básnik. Patril k tej skupine štúrovcov, ktorá okrem boja za národné práva
zdôraznovala aj boj za sociálne práva
ľudu. Často bol označovaný
aj ako básnik - búrlivák. Pre príznačné nekonformné postoje a
nepredvídateľné správanie ho prezývali aj „divný Janko”.
Narodil sa
24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši.
Vzdelanie získal v Liptovskom
Mikuláši, Šajavskom Gemeri, Levoči, Kežmarku (1826–1842).Od roku 1842
študoval právo na evanjelickom lýceu v Bratislave.
Ovládal francúzsky, anglický, nemecký,
maďarský, poľský, ruský, srbský a český jazyk.
Od roku 1843, ako jeden z prvých, písal básne v štúrovej
slovenčine.
Na protest proti odvolaniu Ľudovíta
Štúra v roku 1844 odišiel z lýcea. Po odchode z lýcea prišiel
do Mikuláša a zapojil sa do príprav založenia spolku Tatrín, ktorého cieľom bolo
všestranne podporovať a zveľaďovať kultúrny život a vzdelanosť na Slovensku,
najmä vydávaním a distribúciou kníh v slovenskom jazyku a podporou slovenských
študentov. Potom putoval po stopách legendárneho hrdinu Juraja Jánošíka a
neskôr na Dolnú zem.
Na jar 1848 organizoval
s J. Rotaridesom ľudové vzbury (burcovali poddaný ľud do povstania
proti feudálom v Plachtinciach a
Príbelciach, za čo ich uväznili v Šahách a Pešti, kde ich mučili a
odsúdili na trest smrti. Verdikt neskôr zmenili na väzenie, v žalári
pobudol 10 ťažkých mesiacov.
V roku 1851 sa oženil s Máriou Polexínou Modrányiovou.
Narodili sa im traja synovia (Vladimír Všeslav, Mladen Radivoj, Janko) a dcéra
(Anastázia).
Po revolúcii sa stal
úradníkom štátnej správy. Pôsobil v Balážskych Ďarmotách (kde sa zoznámil
s Boženou Němcovou), Modrom Kameni, Lučenci, Čadci, Martine, Kláštore pod
Znievom a od roku 1862 bol prísediacim sudcom župného súdu v Zlatých
Moravciach. V roku 1867, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, bol zo štátnych
služieb prepustený, preto si musel rýchlo urobiť štátnu advokátsku skúšku. Po jej absolvovaní biedne prežíval ako výpomocný
prísažný pravotár a pisár v cudzích advokátskych kanceláriách.O Jankovi Kráľovi sa zachovala táto historka: Básnik Janko Kráľ jedného dňa išiel zo salaša domov. Cestou prešiel popri zemianskom kaštieli. Zeman stál vo dverách. Janko išiel zamyslený svojou cestou. Zeman bol naučený, aby sa mu každý klaňal. Janko sa mu nepozdravil. I zakričí za ním nahnevaný zeman: „Kto si, že sa nepozdravíš? Či nevieš, že som zeman?”- „A ja som Kráľ!” – povedal Janko a kráčal ďalej.
Osobnosť Janka Kráľa a jeho poéziu vnímali jeho súčasníci veľmi protichodne. Janka Kráľa vychovávala láskavá matka a prísny otec, ktorý sa vraj správal k rodine hrubo – čo sa podpísalo zrejme na jeho povahe (neskôr sa tento model opakoval v jeho manželstve s Máriou Modrányovou). Mal vznetlivú povahu, bol impertinentný, cynický, ale poctivý a pracovitý.
Povahou predstavoval Kráľ buriča a revolucionára, jeho poézia mala emotívny a myšlienkový náboj. Patril k samotárom, zaujímal sa však o zložité osudy slovenského národa a prežíval ich s hlbokou účasťou. Napĺňal predstavu rodeného básnika: písať priam musel, málokedy menil, čo už napísal, len málo textov prepracoval, ostatné nechal v nečitateľných náčrtoch alebo zničil.
Zomrel 23. mája 1876 v Zlatých Moravciach na týfus. V roku 1940 vraj boli jeho telesné pozostatky prevezené na Národný cintorín v Martine, čo však bolo spochybnené. Je dosť možné, že básnik má v Martine len symbolický hrob a jeho ostatky zostali v Zlatých Moravciach.
TVORBA
Janko Kráľ bol štúrovský básnik, výrazná postava romantizmu, tvorca
slovenskej romantickej balady a novej básnickej reči.
Prvé verše začal písať už počas štúdia na bratislavskomm lýceu. Spočiatku písal v češtine, neskôr začal používať
spisovnú slovenčinu a bol jedným z prvých básnikov, ktorí používali Štúrovu
slovenčinu. Svoje básnické diela uverejňoval v almanachu Nitra a iných
časopisoch. Začal písať epické básne s
historickou tematikou, postupne však začal nadväzovať na ľudovú slovesnosť. Do
popredia vstúpil ako autor balád a piesní, no jeho tvorba bola oveľa širšia.
Básnickú tvorbu Janka Kráľa
môžeme rozdeliť na štyri časti: piesne a
balady inšpirované ľudovou slovesnosťou (Zakliata panna vo Váhu a divný
Janko, Kríž a čiapka, Pán v tŕní...), subjektívnu
a reflexívnu lyriku (Duma bratislavská, Orol, Orol vták, Dráma sveta...), básne s jánošíkovskou tematikou (Výlomky
z Jánošíka – básne Janko, Žobrák, Zbojníkova balada), revolučná lyrika (Jarná pieseň, Duma dvoch bratov, Krajinská
pieseň).
1) Piesne a balady inšpirované ľudovou slovesnosťou - sú to motívy na
ľudovú slovesnosť, preto často hlavné postavy zahynú.
Najznámejšie:
- Zverbovaný - Janík sa dá zverbovať do vojska, pretože nevidí iné východisko z biedy,
- Povesť - hynú dievčatá, ktoré sa posmievali starenke a nepodali jej vodu,
- Pán v tŕni - bezbožný a krutý pán zabije na poľovačke človeka, za čo ho stihne trest – zošalie a hynie v strašných mukách,
- Skamenelý - je o tom, ako mládenec nedodržal sľub vernosti a skamenel,
- Kríž a čiapka - niet pomoci smelej Marienke, ktorá zo samopaše doniesla z cintorína kríž,
- Bezbožné dievky - ktoré opovážlivo vyvolávali čertov, sa prepadnú,
- Kvet - sociálna balada so sociálnym problémom. Matka donútila svoju dcéru, aby sa vydala za bohatého vdovca kvôli bohatstvu, bez lásky. Dievča od žiaľu umiera.
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko – najznámejšia balada. Pozostáva z viacerých častí. Prvá časť opisuje kraj pri
Váhu, kde žijú dvaja starí a milí ľudia - rodičia divného Janka. Druhá časť –
všetci ľudia idú do kostola, iba Janko sa túla, počuje pieseň o zakliatej
panne, ktorá sa zjavuje na úsvite, pláva vo vode - dopoly ryba, dopoly človek.
Zachrániť ju môže iba mládenec čistého srdca, ktorý si prevráti oblečenie
naruby a skočí za ňou do vody. Tretia časť – pastieri nájdu pri rieke telo
Janka, ktorý si zabudol prevrátiť časť oblečenia – mešec na tabak, preto
zomiera. Skladba teda končí tragicky. Jankov hrdinský čin bol neúspešný. Dielo môžeme chápať ako alegóriu -
zakliata panna symbolizuje zakliate Slovensko, ktoré je už veľa rokov pod
nadvládou Nemcov a Maďarov, divný Janko
– mladú štúrovskú generáciu a jej snahy o spoločenské zmeny v krajine a búrka revolúciu.
Do
tejto balady autor vložil všetky svoje rozpory, smútok a nespokojnosť so
svetom, ale aj lásku k ľudu a vôľu priniesť mu slobodu.
2) Subjektívna a
reflexívna lyrika – autor v nej vyjadruje svoje city, túžby,
smútok.
- Duma bratislavská - básnikova reakcia na odvolanie Ľudovíta Štúra z postu profesora bratislavského evenjelického lýcea v roku 1843, kedy 13 študentov, stúpencov Štúra, na znak protestu odišlo študovať do Levoče, bol medzi nimi i J. Kráľ. Je to protestná báseň – vyjadruje autorov nesúhlas. Autor žiali nad tým, ako je málo tých, ktorí sa postavili na Štúrovu obranu
- Orol - vyjadruje osobný smútok básnika, vykresľuje mládenca, ktorý opúšťa matku a rodný kraj, aby bojoval, kým nezahynie,
- Orol vták - vyjadruje v nej túžbu po slobode a voľnosti,
- Dráma sveta – autor sa zamýšľa nad vážnymi problémami ľudstva. Je to cyklus takmer 70 básní, ktoré vyjadrujú pesimistický náhľad na minulosť a prítomnosť. Báseň Zloboh (Minister) – veršovaný dialóg predstavuje utláčateľov a ich metódy riadenia štátu. V postave ministra možno vidieť črty rakúskeho premiéra Metternicha, ktorého násilnej vláde slúžia novinári, vedci a básnici. V básňach Remeselník, Sedliak, Ovčiar - opisuje ťažký život ľudu. V básni K prorokom Slovenska – verí v lepšiu budúcnosť.
3) Básne s jánošíkovskou tematikou:
- Výlomky z Jánošíka
Skladá sa z troch
častí:
1. Janko
2. Žobrák
3. Zbojníkova balada
Kráľ spracoval Jánošíkovskú tematiku netradične a revolučne, nezobrazuje idealizovanú postavu zbojníka, ale zameriava sa na zobrazenie ľudového odboja proti pánom a neznesiteľnej biedy poddaných.
4) Revolučná lyrika- v básňach Jarná pieseň a Krajinská pieseň autor nadšene víta revolúciu na jar 1848 a každého volá do boja,
- Šahy - je najobšírnejšou revolučnou básňou autora. Zobrazil v nej celý tragický príbeh revolúcie, spomína na svoje uväznenie a odsúdenie. Lúči sa so svojimi nádejami a snami. Vidí len tmavú budúcnosť a neočakáva lepší osud národa,
- v básni Duma dvoch bratov oslávil smrť dvoch slovenských študentov, ktorých pre účasť v povstaní popravili,
- z jeho posledných básní je významná báseň Slovo, z ktorej znova zaznieva odhodlaný tón a výzva do boja za slobodu národa. Básnik v nej vyslovuje svoje demokratické názory a presvedčenie o rovnoprávnosti všetkých národov.
Význam Janka Kráľa nie je iba v tom, že bol jeden z prvých užívateľov novej slovenčiny, že bol aktívny v revolúcii, že bol oddaným stúpencom Štúra, ale dnes najmä v tom, že bol vizionár prichádzajúcej doby, že bol nielen obrancom, ale aj kritikom vlastného národa, ba že bol neľútostným moralizátorom civilizácie, ktorá nastúpila cestu relativizmu a svojvôle.